Všetko o rekonštrukcii novej centrálnej budovy

Báseň pre knižnicu od Valentína Šefčíka

KRAJSKEJ KNIŽNICI V PREŠOVE
(pri otvorení stavby)

Neviem, či môžem,

neviem, či smiem

ticho vstúpiť do knižnice,

nedovidieť na police,

na ktorých raz uvidíme

mnohé múdre hlávky.

Neviem, či tu môžem stáť a

nemať zimomriavky.

Smejete sa? Fantázia.

Nádherná a nová.
Dnes tu vonia iný ozón.

V tomto zvláštnom veľkom dome

budú voňať slová.

Dnes sa všetkým našim túžbam

trochu ináč dýcha.

Čas nám totiž práve nalial

plný pohár ticha.

A čo sa v tom tichu nájde?

Ľudia, sny a veci.

Knihy dávno upečené

v teplej ľudskej peci.

Deti, ktoré túžia vyrásť

na dospelé deti.

Tichá radosť z čakaného.

A tá radosť svieti.

Možno sa v tom tichu zrodí

zmienka hodná chvály

za odvahu, za tajomstvo,

ktoré mnohí mali.

Za veľký sen o domove,

či len za ten pocit,

že k farebným dňom vždy patria

aj farebné noci.

Tých, ktorí to dávno vedia,

bolo na tisíce.

Prídu deti,

áno deti

ku vám, do knižnice.

Prídu veľkí, prídu starí,

skrátka prídu všetci.

Dnes sú to sny,

no raz celkom samozrejmé veci.

Kvôli nim je v tomto svete

dopyt po radosti.  

Nemôžete si priať iných

viac vzácnejších hostí.

V tej chvíli sa túžby budia

mieria k svojim cieľom.

Raz sem vstúpia knihy, ľudia

bojazlivo, smelo.

Raz tu radi docestujú

ako do stanice.

Vitajte a poďte ďalej.

Ku nám.

DO KNIŽNICE. 

V.